„Chýba vám 50 centov.“
„To je všetko, čo mám,“ – povedala babička. „V tom prípade tu niečo musíte nechať.“ Žena chvíľku premýšľala a potom ukázala na čokoládu.
V tej chvíli sa mi babičky uľútostilo a naznačil som pokladníčke, že chýbajúcu sumu zaplatím. Podal som jej 50 eur a rukou jej dal znamenie, že má zvyšok dať babičke. Vďaka bohu, dôvtipná pokladníčka všetko rýchlo pochopila.
Odovzdala babičke naspäť solídne peniaze so slovami: „Ďakujem vám, všetko je zaplatené.“ Ľudia za mnou boli ľahko šokovaní, buď mali otvorené ústa, alebo vyvalené oči – nevidel som to až tak presne. Pre mňa bolo dôležité, aby som babičku nepriviedol do rozpakov, keby som jej dal rovno peniaze. Chcela som proste, aby znovu mala pocit, že si môže dovoliť mnohé, snáď ako predtým.
So slzami v očiach mi babička povedala: „Ste dobrý človek, môžem vás teraz objať?“ „“ Pochopiteľne, „odpovedal som. Vzala si nákup a zamierila k východu, znovu sa na mňa usmiala a poďakovala mi. „Nemohla by ste mi urobiť láskavosť?“ Spýtal som sa jej.
Trochu prekvapená odpovedala otázkou: „Ale ako vám môžem urobiť láskavosť?“ „Vráťte sa, prosím, do supermarketu a kúpte si všetko, čo si prajete. Tým ma urobíte šťastnejším, „povedal som s úsmevom. Babička prikývla a ja som jej poprial príjemný deň. Keď som vyšiel na ulicu, videl som ju, ako sa vrátila do supermarketu. Bol to neuveriteľný pocit.
Potom, čo som si urobil obľúbenú kávu, premýšľal som o tomto stretnutí celé ráno. Ďakoval som osudu, že ma donútil ísť do supermarketu. Pre mňa sa táto udalosť zmenila v niečo zvláštne, milé, pozitívne. Ďakujem ti, babička.
Úžasný deň!
V Nemecku si tento príspevok prečítalo už takmer pol milióna ľudí. Jeho zvláštnosťou je popis pocitu, ktorý v nás vnútri vzniká, keď robíme niečo neuveriteľne dobré. Možno je to to, čo nás môže urobiť šťastným každý deň.
