,,Vravím si, že predsa len sa pôjdem dať skontrolovať, človek nikdy nevie. Budem viac pokojná, keď prídem domov. Keďže som žiadne z hlavných príznakov Corona vírusu nemala, skontrolovala ma bežne, do troch dní som sa mala opäť ozvať, a ak by sa mi stav zhoršil, došla by ku mne domov. Alebo by zavolala do nemocnice. Dovolať sa jej o tri dni nebol problém, no aj napriek tomu, že som bola už bez teploty a únavy, povedala mi, aby som sa prišla dať skontrolovať ešte raz, ak cestujem domov. Doktorka ma zobrala aj napriek tomu, že bolo po 20tej hodine. Áno, v Taliansku to nefunguje…,” objasnila situáciu, ktorá sa diala ešte predtým, než sa pobrala na letisko.
Nasledoval chaos na letisku…
,,Na letisku v Bologni to bolo vyprázdnené. Zopár ľudí s rúškami, zopár bez nich, no a pár ľudí so slzami na tvári… boli to tí, ktorí sa rovnako ako ja s mojou slovenskou kamarátkou, snažili dostať domov, do svojej krajiny. Keďže cestovať z Talianska do Belgicka bolo nemožné, chalani si vybrali let do Bratislavy, skade mali v pláne vziať si autobus do Viedne. Prvý šok nastal pri gate. Po kontrole letenky nám dali dotazníky, ktoré sme mali počas letu vyplniť. Problém ale bol v tom, že zahraničných pasažierov pre tento let bolo viac ako dotazníkov v angličtine. Po pristátí došiel pracovník bratislavského letiska, aby upozornil stevardov, že nikto nemôže opustiť lietadlo bez toho, aby neodovzdal vyplnený dotazník. Nato, samozrejme, začal hluk od ostatných, keďže zahraniční cestujúci nerozumeli slovenským dotazníkom. Preto som stevardovi preložila zo slovenčiny do taliančiny všetky potrebné informácie a on to naďalej vysvetlil ostatným,” 22-ročná Slovenka pokračuje v rozprávaní nepríjemného zážitku, pričom v tej chvíli ešte ani netušila, akú trpkú príchuť bude mať po príchode na Slovensko.
Zelená linka, na ktorú sa nedá dovolať
V piatok Dianke napísala kamarátka, ktorá s ňou cestovala z Talianska – mala zvýšené teploty. A hoci jej v Taliansku lekári pred odchodom, kedy mala teploty 39, povedali, že vírus nemá, chcela si byť stopercentne istá. Na zelenú linku tak pre istotu nezavolala iba ona, ale aj Diana, ktorú čakal šok v podobe niekoľkodňovej ignorácie a zmätku.
,,Chytím telefón a volám na zelenú linku aj ja. Do Bratislavského kraja. Nezdvíhajú. Volám o hodinu, dve, tri… nič. Obsadené. Volám deň nato. Výsledok ten istý. Nie raz, nie dva. Dokopy som volala 45x! Prišiel ten deň. Nedeľa 8.3.2020. Dovolala som sa. Pani na zelenej linke mi však dala inú odpoveď, než som čakala. Vraj musím volať všeobecnému lekárovi, pretože oni ma nemôžu len tak poslať na testy. Ten mi má dať odporučenie, a tak by som na ne mala ísť.
Pondelok 9.3.2020. Volám mojej všeobecnej lekárke. Jeden, dva, tri, štyri či päťkrát. Rovnako – NIČ. Aké zvláštne v tejto krajine. Volám preto mojej tete, či by tam nemohla zájsť osobne, aby vysvetlila situáciu. Zašla. Doktorka jej však povedala, že ona žiadne odporučenie nedáva. Má vraj len usmerniť ľudí, ktorí by mali volať na zelenú linku a ktorí nie. S letákom, ktorý je na fotke pod príspevkom, na ktorom nájdem čísla, na ktoré volám už tri dni, ju pošle domov. Mám vraj neprestávať volať.
A tak volám. Nie raz, nie dva, nie trikrát. Presnejšie 75x! Zelená linka pre Bratslavský kraj, zelená linka pre celé Slovensko. Nič. Obsadené alebo to človeka rovno vypojí. A tak volám na všeobecnú linku RUVZ. Zdvihnú mi! Wau! Vysvetlím situáciu, poviem im, že som došla zo zóny, ktorá sa v sobotu večer stala červenou a rizikovou, poviem im, že kamarátka, ktorá so mnou prišla, neprestáva mať teploty. No jej odpoveď? “Mrzí ma to, no ja vám pomôcť neviem. Musíte volať na zelenú linku.” Tak tam opäť volám. Počet už nerátam,” znejú slová mladej Bratislavčanky, ktorá napriek tomu, že sa k situácii postavila zodpovedne a s poriadnou dávkou trpezlivosti, náš štát hral proti nej.
A tak sedím doma. Možno s vírusom, možno nie…
Do problému sa však dostala celá Diankina rodina. Jej mama, samoživiteľka rodiny, totiž pracuje v zdravotníctve – na základe nariadenia by tak mala ostať 14 dní v karanténe, aby neohrozila pacientov. ,,Musí v nej ostať, kým mi nespravia testy a nepreukáže sa, že sú negatívne. Paráda. Mám iba maloletú sestru, mamu, ktorá je jediným zdrojom príjmu v našej domácnosti a potom som tu ja, ktorá od rána trávi čas na telefóne.
Medzičasom som našla na internete informáciu, že by sa mama mohla dať v tomto prípade na OČR, no k tomu, od koho alebo ako ju má žiadať, som sa už nedopátrala.
Volám ďalej, nič. Rozhodla som sa zavolať do VŠZP, ktorej som pacientom. Spýtam sa aspoň tam, či nemajú nejaké nariadenia. Nič. Pani ma opäť odkázala na linku, ktorá je nedostupná,” pokračuje poriadne znechutená študentka.
,,A tak sedím doma. Možno s vírusom, možno nie. Vie mi ale niekto povedať, ako ku 8.3.2020 po tejto krízovej situácii mohli na Slovensku spraviť iba 496 vzoriek na vírus? Samozrejme, že je ľahšie povedať, že v Taliansku je nakazených viac, ak tu nie sme ochotní robiť testy. Ktovie prečo, možno preto, že niečo stoja… v Taliansku ich však za prvé tri dni spravili 20 000. Zaujímavé, že čísla nakazených boli teda vyššie od začiatku. Ako môžeme povedať, že sme ako krajina pripravení, keď máme iba 1 (slovom jednu) sanitku na prevoz infekčných pacientov? Ako je možné, že kamarátke v Trenčíne odporučili, aby ju na infekčné priniesla mama a v Bratislave pre vás dôjde sanitka? Zrazu to už nie je trestný čin? Verejné ohrozovanie? Nie je to tá istá choroba, ktorú by som mohla mať aj ja? Či sa podmienky pre chorobu menia v závislosti od regiónu? Vie mi teda niekto vysvetliť, ako môže hovorkyňa rezortu zdravotníctva, Z. Eliašová, vyhlásiť, že rezort má situáciu pod kontrolou?” pýta sa nešťastná Diana, ktorá sa po 4 dňoch na Slovensku utvrdila v tom, že naša krajina pod kontrolou nemá nič. A to je naozaj viac než do plaču…
