… si sadol na chlapcove nohy. Chlapec zostal šokovaný a prekvapený z toho, ako si to pán vôbec dovolil. Podobne reagovala aj chlapcova matka so slúchadlami na hlave, ktorá svojho syna ani raz neupozornila, že si má sadnúť normálne. Mladík tak musel cestovať zvyšok trasy v pre neho nepohodlnej polohe.
Úprimne neznámemu pánovi fandíme. Áno, hovoríme si, že deti sú dnes také, onaké. Doba sa zmenila, majú toho veľa. Lenže svet tvoríme my a ľudskosť má byť našou prirodzenosťou a nie raritou. Očakávame toho veľa od druhých a pritom niekedy sami neurobíme žiadny ústupok.
Pamätám si ako nám v triede raz náš starší učiteľ nemčiny spomínal podobný zážitok z MHD, ktorý sa mu stal. Uťahaný cestoval z roboty na druhú stranu mesta cca 30 min. Autobus bol celkom plný a zazrel jedno voľné miesto vedľa dievčaťa, ktoré tam mala pohodený batoh.
Slušne sa jej spýtal, či má voľné miesto a ona, že nemá. Vysvetlilo, že držala miesto kamarátke, ktorá nastúpila o zastávku ďalej. Keďže bolo v autobuse celkom dosť ľudí dievča sa začalo predierať k sedadlu vedľa kamarátky. Keď to spozoroval učiteľ zostal sa držať sedadla tak, že sa kamarátky k sebe nedostali a nakoniec sa celou cestou na prázdnom mieste viezol len batoh.
Ponaučenie:
Rodičia dnes zabúdajú, že netreba deťom dať všetko materiálne a tým to končí. Zostávajú dlho v práci, aby im zaistili čo najkvalitnejší život. No je najnovší mobil, počítač či tablet to, čo skutočne ich deti potrebujú? A kde je výchova? Kde je vzor? Deti chcú predsa len ich prítomnosť, pohladenie a lásku. Aj materiálne veci sú dôležité, ale nie v prehnanej miere.
Staršia generácia sa pýta, čo je to s tou mládežou? My sme takí neboli, boli sme slušní, vážili sme si autoritu. Aj keď sme toho veľmi nemali vedeli sme, čo je už cez čiaru.
