Podľa uznávaného psychológa Mirona Zelinu je rozporuplné, či v takomto špecifickom prípade zobrať deti na pohreb. „Závisí od toho, ako sú citovo a rozumovo zrelé, teda ako to spracujú. Z hodnotového hľadiska úcty by tam mali ísť,“nazdáva sa.
Upozorňuje však, že nepoznáme pohnútky Ivany. Na druhej strane to nemusí byť šťastné rozhodnutie. „Keď ich matka chce ochrániť pred takýmto zážitkom, im to môže prísť ľúto niekedy neskôr. Predsa len by som na pohrebe svojho otca mal byť. Stopu môže zanechať aj to, že neboli na pohrebe,“ povedal.
„Faktom je aj to, že ony na to boli pripravené, vedelo sa, že otec zomrie. Trauma alebo šok je vtedy, keď niekto zomrie nečakane, potom vznikajú posttraumatické poruchy, lebo je to silné. Ony sa však už mohli adaptovať v myšlienkach aj citoch,“dodáva Miron Zelina. Karin Brániková z krízovej linky Modrý anjel hovorí, že vzhľadom na kontext je rozhodnutie Ivany skôr správne.
„V každom prípade je ako ich mama tou najkompetentnejšou osobou na toto rozhodnutie. Okrem všetkého verejného existuje súkromie, do ktorého nik nemá právo kibicovať,“upozorňuje. Fyzický vek pri pohrebe nie je podľa nej argumentom.
„Takýto pohreb, ale aj ktorýkoľvek iný pohreb blízkej osoby môže za konkrétnych okolností znamenať zbytočnú až škodlivú záťaž aj pre dospelého. V kontexte takéhoto pohrebu je predpoklad kumulovanej záťaže a nepredvídateľných ťažkých situácií nad slnko jasne očakávateľný. Okrem vlastného smútku budú všetci účastníci vystavení aj sile emócií ostatných,“upozorňuje Brániková.
A či nemôžu dievčatká neskôr ľutovať, že sa nemohli s otcom rozlúčiť aj oficiálne? „Určite môžu ľutovať, že sa delia o rozlúčku s ockom s takým obrovským počtom ľudí, a to je normálne. S blízkymi sa lúčime radi skôr intímne, v súkromí, a oficiálny pohreb je len jedna časť dlhého procesu smútenia a lúčenia,“vysvetľuje Karin Brániková.
FOTOGALÉRIA:
